Božie deti

Autor: Anton Pierog st. <>, Téma: Otec, Vydané dňa: 02. 02. 2016

Z cyklu Miniatúry (príbehy, úvahy, eseje)... 59. časť

Ešte z chlapčenských rokov sa u nás pamätám na niektorých spoluobčanov - iných než ostatní ľudia. Predovšetkým na svojráznu postavu Joska Tužara a hluchonemú Marnu.
Joska kedysi slúžil u nášho deda ako paholok, neskôr u gazdu kdesi na tretej dedine. Na Dušičky, keď dostal pár dní voľna, vždy na niekoľko dní prišiel k nám. Dorozumieť sa s ním vedel len náš otec, aj to len s veľkými ťažkosťami. Bol slobodný, nuž sa držal hrdo ako parobok.
Zakaždým sme ho obdivovali, ako si veľmi šanoval svoj „majetok“, predovšetkým nový oblek, ktorý si u gazdu vyslúžil. Keď sme šli niečo robiť, vyzliekol si ho, veľmi starostlivo odložil a obliekol si staré, roztrhané handry. Večer pred spaním si vždy kľakol na ustlané lôžko a zbožne sa nahlas modlil Otčenáš. Vrúcna modlitba chudáka nás domácich zakaždým dojala a chytila za srdce...
Inou postavou bola hluchonemá Marna. Domáci ju nazývali Pepa, ostatní susedia Nemá, ale my, deti, sme ju volali Hepepe, lebo viac povedať nevedela. Pritom takú robotnicu bolo treba pohľadať. Asi nikdy nepochopím, ako dokázala dva razy denne napásť štyri kravy, keď sused nikdy nikde nijaký kúsok poľa na pasienok nenechal. A hoci po čase i jej pribudli rôčky, nám sa zdalo, že skôr mladne. Mala výbornú pamäť. Keď ma takmer po tridsiatich rokoch zočila u nás na dvore, ihneď ma spoznala a radostne sa mi prihovárala ako známemu svojím tradičným hepepe, hepepe.

ZOZNAM VŠETKÝCH ČLÁNKOV