Zápis do školy

Autor: Anton Pierog <anton(at)pierog.org>, Téma: Zápisník, Vydané dňa: 07. 11. 2012

Článok vychádza ako spomienka na časy minulé, pri príležitosti 95. výročia Veľkej októbrovej revolúcie v Rusku.

Môj otec učil kedysi na základnej škole, vtedy jedinej v mojom rodnom Krtíši. Jedného dňa skorej jari ma zobral za ruku a šiel ma do nej bez ľútosti zapísať...

Darčeky pre prvákov Škola zívala prázdnotou - asi boli akési prázdniny alebo sviatok. Vošli sme do riaditeľne, otec zbežne prehodil pár viet s akousi pani, tá ma ešte nezabudla posmeliť: "Tak ty už chceš ísť do školy?", predložil občiansky preukaz a o chvíľu sme boli vonku. Keď som potom na jeseň s veľkou červenou koženou taškou cupital do školy, ani vtedy som ešte nemal šesť rokov.

Dnes je táto moja skúsenosť zrelá na úsmev - žiadne psychologické vyšetrenie (preboha!, veď to decko nemá ani šesť!!!), žiadne ceremónie so skúšaním mojich komunikačných alebo grafických zručností, žiadne darčeky alebo pasovačky za prváka. Tým ale ani žiaden stres a nanucovanie, len číre radostné očakávanie nových zážitkov, žiadna prevaha formy nad obsahom, žiaden ligotavý obal a vnútri zhnité jablko. Napriek tomu som sa v škole cítil dobre a chodil do nej rád. Výsledky som mal výborné a to aj vďaka mojej vynikajúcej súdružke učiteľke, ktorá nám bola verná celých päť rokov, pani Jane Kubincovej. A napokon, ďalších dvadsať rokov som ani len netušil, že raz budem takéto deti v škole vítať ja sám...

Pod vplyvom mojej učiteľskej alma mater som pokladal vyučovanie v prvej triede za zložitú alchýmiu s presnými postupmi, ktorých nedodržaním hrozilo ťažké ublíženie na budúcich osudoch a úspešnosti v živote teraz ešte len maličkého drobizgu. V Pohorelej ma tieto povinnosti obišli, ale v Budči som musel zobrať na seba aj túto zodpovednosť.
Odvtedy som zápis detí do školy absolvoval niekoľkokrát a rozdiely po rokoch sú čoraz zreteľnejšie. Kým kedysi som si žiakov mohol dovoliť vyberať a selektovať ich podľa testu školskej zrelosti, dnes to nemá náležitý význam. Detí je málo, a tak sa mnohé školské ustanovizne podobajú smrti - berú všetko, čo prejde školskou bránou (pochváľme tu systém nastavený na financovanie škôl podľa počtu žiakov). A aby to bolo čo najveľkolepejšie, nešetrí sa darčekmi, cukríkmi a posmeľujúcimi úsmevmi. Na zachovanie akej-takej formy, dieťa čosi nakreslí, čosi pohovorí o zvieratkách alebo o počasí, vypíše sa siahodlhý formulár v ktorom sa zisťuje aj číslo ponožiek budúceho adepta na zisk Nobelovej ceny za prelomové objavy posúvajúce ľudstvo dopredu - hýčkania a rozmaznávania do šľaktrafenia.
Keď vtáčka lapajú, pekne mu spievajú. Vývoj smeruje k ďalším prvkom z ríše fantázie, preto už onedlho (vraj sa to už i kdesi deje) sa dajú na zápise slovenských prvákov očakávať napríklad švédske stoly, učiteľky zabávačky - šašice (neologizmus), nejaké viac či menej populárne slovenské skupiny a speváci alebo aspoň odskočivší si markizácki moderátori. Po inšpiráciu možno zájsť aj do minulosti. Veď je to len pár rôčkov dozadu, čo sa tu na maďarských dedinách rozdávali peniažky a novučičké školské taštičky za každú do maďarskej školy prihlásenú ruku a nohu...
Chcieť potom od takto otapacírovaných detičiek trošku viac snahy po vedomostiach sa v očiach mnohých rodičov rovná svätokrádeži a dnes už často aj nezakryte preklínajú toho hulváta, ktorý im znepríjemnil inak pekné a bezstarostné chvíle rodinnej pohody naplnenej tvorivou prácou pri sledovaní vysielania našej všadedostupnej digi TíVí, DíVíDí alebo aspoň PíSí. Chíchíchí ;-)

Ktosi to pmenoval veľmi stručne: kedysi sa na školách robil výber, dnes sa robí nábor a v budúcnosti bude potrebné robiť deti...

Pár príhod zo zápisov prvákov by stálo za zverejnenie, snáď niekedy bude času a fotky z tohoročného februárového zápisu nájdete pod týmto článkom.