Ľapčibúdka

Autor: Anton Pierog <anton(at)pierog.org>, Téma: Piesne, Vydané dňa: 06. 05. 2010

Mnohí ju kedysi dobre poznali - rozhlas po drôte - neveľkú to búdku s reproduktorom a otočným gombíkom na zosilnenie zvuku, ktorá ľapotala deň i noc. U nás doma bývala v kuchyni na stene...

Ak ste v tých pohodových časoch chceli počuť nejakú ľudovú pieseň, skoro pravidlom bolo, že jej interpretom bol nejaký operný spevák alebo speváčka, neškolený, nevyumelkovaný spev bol raritou. Oživením bola éra Krajíčka, Kolínskej či Dočolomanského, ktorej dozvuky boli známe v 90-tych rokoch 20. storočia z obľúbenej televíznej relácie Repete. Ale bolo to v podstate len a len živorenie.
Autentický folklór nezanikol, folklórna scéna si žila svojím skrytým životom na niekoľkých folklórnych festivaloch a okresných prehliadkach, mediálny priestor dostávali sporadicky Lúčnica či SĽUK, o iných súboroch alebo sólistoch toho nebolo veľa počuť. Narobilo to veľa škody. Táto uchu nelahodiaca neprirodzenosť spolu s nedocenením hudobnej výchovy na základných školách (1 hodina týždenne, čo pretrváva až na výnimky dodnes) a odtrhnutím sa vtedy mladej generácie od rodičovského stola presťahovaním do mestských sídlisk spôsobili, že dnešná stredná a mladá generácia najmä po mestách nemá pražiadny vzťah k ľudovej piesni.
Táto umelo živená éra slovenskej ľudovej piesne zhasla ako sviečka vo vetre hneď po roku 1989 a dnes je skutočnou výnimkou, aby ste sa v éteri stretli s ľudovými piesňami spievanými opernými spevákmi. Nečudo. Ľuďom, tým obyčajným, je bližšia prirodzená spevnosť, ktorú máme v krvi, spev od srdca k srdcu, aký máme geneticky kódovaný minulými stáročiami.
Slovenské ľudové piesne sú naším národným pokladom. Máme ich vraj až pol milióna. Popri ťažkých prírodných i dejinných podmienkach, ktoré skúšali slovenského človeka v minulosti, je obdivuhodné, čo sa nám po ňom zachovalo. Naši predkovia až na výnimky nemali vzdelanie, na poli vedy i oficiálnej kultúry sa teda nemohli výraznejšie realizovať. Napriek tomu svoju tvorivosť premieňali v každodennej lopote na poklady hmotnej i nehmotnej povahy. Čas sa nedá vrátiť späť a nevedno, čo všetko skončilo nenávratne zabudnuté...

Po nežnom búrliváctve spred dvadsiatich rokov prišla do škôl ako nesmelá dievčina súťaž pre mladých spevákov Slávik Slovenska. Jej nástup som nezachytil, stretol som sa s ňou až na Horehroní, v Pohorelej, roku 1994. Dovtedy bol môj záujem o folklór asi na úrovni vtedajšej situácie v éteri. Hoci som absolventom ľudovej školy umenia (dnes sa to menuje základná umelecká škola) s cielenou prípravou na interpretáciu ľudovej piesne som sa tam nestretol. Ak som dostal nejakú ľudovú pieseň, zväčša bola česká, pretože aj notové publikácie boli zväčša české. A ak sa aj niečo slovenské našlo, bolo to prapodivne upravované, neautentické. Viac mi dalo štúdium na Pedagogickej fakulte v Bystrici, kde sa síce nezmyselne preferoval klavír, ale čo-to o transpozícii piesní a sprievode k nim som si odtiaľ odniesol.
V Pohorelej aj ryby v Hrone vyspevujú, chytilo ma to. Ožilo, čo som si odniesol z detstva vďaka mojej mame, spieval som tam dokonca i v kostole. Začal som zbierať po knižkách piesne, čo sa mi páčili, transponovať si ich do prijateľnej polohy a pridávať k nim druhý hlas a sprievod na akordeóne. Pri Zvolene som už chodieval deti i sprevádzať na okresné kolo Slávika do Zvolena a hoci sme popri Detvancoch nemali šancu, videl som tu naživo vysokú interpretačnú úroveň i Petra Dvorského.

Z tunajšej školy som sa až na dvanásty rok konečne dostal na okresné kolo Slávika do Veľkého Krtíša a veľmi som sa tešil. Aj zostava nášho výberu bola silná a vzorová - tri dievčence v krojoch, ostrieľané speváčky z najrozmanitejších vystúpení po celom Slovensku, Vladka Cabrečeková, Betka Bendíková a Vladka Kolibíková. Piesne bezchybne nacvičené i so sprievodom Vladky Kolibíkovej, najstaršej z nich. Bol by v tom čert, aby aspoň jedna nepostúpila, myslel som si, keď som si spomenul na výstavné okresné kolá vo Zvolene.
O ôsmej som zaparkoval pred krtíšskym Centrom voľného času, pozapisovali sme sa, poprespevovali piesne a občas som so známymi z iných škôl prehodil pár slov. Po každom kole prestávka a pred záverečným vyhodnotením tiež. Tešilo ma, že vzbudzujeme záujem, jedna pani sa ma pýta, kde berieme toľko talentov, že istotne máme veľkú základňu na výber. Musel som ju vyviesť z omylu. Dedina má len 800 ľudí a mnoho z nich chodí po týždňovkách. Detí je tu čoraz menej. Tým viac potom krútila hlavou. Iní, ukazujúc na Betku a staršiu Vladku, boli presvedčení, že určite zvíťazia.
V okrese naša dedinka nemá vo folklórnej oblasti konkurenta. Je to aj vďaka folklórnemu festivalu, starostlivosti Matice slovenskej a pôsobeniu detskej folklórnej skupiny Ragačinka. Pred pár rokmi sa síce v éteri objavili veľmi populárne nahrávky Bažaličky z Plachtiniec a Príbeliec, tento rok som už zaregistroval aj nahrávky zo Strehovej, ale na Slávikovi nám doteraz postúpila do krajského kola vari len jediná žiačka. Nevedel som, prečo...
Pochopil som to až na vyhodnotení. V porote sedeli učiteľky zo základných umeleckých škôl, ktorým prirodzenosť v hlasovom prejave dieťaťa nič nehovorí. Z podstaty svojej profesie pracujú na jej odstránení. Vychovávajú ku kultivovanému spevu, ich produktom sú školení speváci, náš "barbarizmus" podporovať nikdy nebudú, ide im predsa o chleba. Treba sa potom nahlas opýtať, čo sa vlastne v tejto súťaži preferovať má. Či spievanie vyumelkované a pre deti neprirodzené, ktoré nie je jadrom nášho folklóru, alebo spev prirodzený, plynúci z duše dieťaťa. Mám pocit, akoby snahou poroty bolo docieliť nedôstojné reprezentovanie nášho okresu vo vyšších kolách súťaže. V II. a III. kategórii určite. To, že v krajskom kole hneď posielajú domov práve tých s tým umeleckým spevom, mi hovorila známa, ktorá tam už bola. Nemám to overené, ale ak to tak je, potvrdzovalo by to, že v nižších kolách tejto súťaže nie je zrejmé, čo treba u detí podporovať. Jednoducho pravá ruka nevie, čo robí ľavá. Koľko nás to stálo rýdzich talentov, nedá sa už zistiť.
Na pár výnimiek naši žiaci nemajú možnosť navštevovať ZUŠ, žijeme 35 km od okresného mesta, spievajú však radi, spievajú srdcom a kde sa objavia s Ragačinkou, majú úspech. Nemá byť táto súťaž aj pre nich?
Vyhodnotenie vyznelo nakoniec ako fraška. Nedalo mi neopýtať sa organizátorov, kto vymenúval túto porotu, ktorá tam šarapatila už tretí rok a našťastie dnes i skončila. Vraj Krajský školský úrad v Bystrici. Veľmi zaujímavé. Jednak ním vymenovaná predstaviteľka poroty hyzdila štátny jazyk maďarčinou v snahe poučovať nás i deti, ako spievať slovenské piesne(!!!), jednak sa deti nedočkali nielen cien, ale ani len diplomov, ktoré v Bystrici musia najprv dôležito podpísať.
Bol tam jeden starší chlapec z Modrého Kameňa. Spieval dobre a medzi slohami druhej piesne si i zakrepčil. Vynikajúce oživenie. To porote, konkrétne už spomínanej odborníčke na spisovnú slovenčinu, prenáramne vadilo. Aj naše dievčence si dovolili krútiť sa a robiť úkroky do strán, čo si živší rytmus piesne priam vyžadoval. A to sa tu prísne zakazovalo! Férové by bolo, keby sme tieto požiadavky vedeli už skôr, pravidlá by mali byť jasné už na začiatku. Čo tak pripísať ich na zadnú stranu pozvánky od CVČ? A mohlo by tam byť rovno napísané, že účastníci majú povinne navštevovať hodiny spevu na niektorej zo ZUŠ.
A možno ide práve o to, o skrytú snahu naháňať si klientelu v nepovinných základných umeleckých školách pod heslom, kto nejde s nami, ide proti nám. Vychádza mi z toho zrejmý výsledok. Okrem ostrovov kultúry značne vzdialených od "kultúrnych centier", sa úspešne likviduje prirodzená spevnosť detí a v konečnom dôsledku i ich vzťah k vlastným koreňom. V duchu čoho? Počet profi spevákov je pomerne malý, presadiť sa na scéne je obtiažne. Čo teda budú robiť títo budúci dospelí ľudia so svojimi vypestovanými hlasivkami a bránicou? Siahať môžu maximálne po účasti v nejakej budúcej SuperStar. Tí druhí naopak, môžu si vyspevovať celý život s radosťou v srdci, stretávať sa navzájom so sebe podobnými a vychovávať k tomuto vzťahu k ľudovej piesni i svoje deti. Ak ste ma správne pochopili, je vám jasné, že tu narážajú na seba dva prúdy odlíšené motiváciou: peniaze a radosť zo spevu, pričom prvá motivačná položka nevylučuje druhú. Alebo aj inak: svetoobčianstvo versus národné povedomie. Začínam mať pocit, že táto súťaž je vo svojich výsledkoch kontraproduktívna.
Tu spomeniem, čo mi raz rozprával jeden Slovák presťahovaný z Vojvodiny k nám, na Slovensko. Myslel si, že ide do zasľúbenej zeme, domov. Predstavoval si, ako to tu zneje našimi piesňami, a tu pravý opak. V rádiu ľudovky skoro ani nepočuť, hoci tam u nich srbský rozhlas v rámci národnostného vysielania púšťa ľudovú nôtu do éteru skoro 24 hodín denne. U nás, kamkoľvek príde, ľudia počúvajú komerčné stanice predháňajúce sa v prezentácii skoro výlučne cudzej piesne, anglo-amerického pôvodu (čo však nepočuť, je tvrdšia hard rocková muzika, čo je tiež veľmi zaujímavé). Bolo mu z toho veľmi smutno na duši.
Po týchto skúsenostiach som veľmi rád, že som na minulých okresných kolách chýbal. Ušetril som si tie nervy, ktoré by som si tamojšou prítomnosťou určite zbytočne ničil. A ak ešte raz pôjdem na nejakú súťaž, tak len na matematickú. Tam predsa len dva a dva nikdy nebude dvadsaťdva, ako som to videl tu.
Kolegyňa, ktorej som poobede rozprával svoje smutné zážitky, spomínala podobné skúsenosti a navrhovala veľmi jednoduché riešenie danej situácie, a to nemala na mysli len túto súťaž, ale aj iné súťaže s folklórnym obsahom. Keď sa už silou-mocou pani učiteľky tak snažia a pretláčajú neprirodzenosť do speváckeho štýlu detí, nech táto súťaž ostane pre nich, pre základné umelecké školy. Kto ich však bude počúvať, keď nám už ani tá ľapčibúdka doma nevyhráva??? Nám postačia Spievanky, kde majú folkloristi predsa len aké-také slovo...

Trochu premýšľania a viem si predstaviť aj lepšiu budúcnosť tejto súťaže na okresnej úrovni. Možno sa ešte dočkáme napríklad aj skutočných odborníkov v porote. Prečo by tam nemohol byť napríklad niekto, kto viedol desiatky rokov nejakú folklórnu skupinu, či kapelu dajme tomu v inom okrese? Alebo čo tak nechať to len na Fera, ktorý formou SMS priamo z krčmy Pod vŕbou, kde práve sleduje cez káblovku záznam tejto súťaže (dal by sa využiť aj net) spolu s inými jemu podobnými prapraobyčajnými ľuďmi z blízkeho okolia rozhoduje o celkovom poradí v súťaži? Ale to by som chcel asi priveľa...
A čo tak jednoduchá forma kontroly z ústredia súťaže formou videonahrávky a v prípade nutnosti použitie výnimočného opravného prostriedku, zmeny poradia účinkujúcich? Ale to iba v prípade, ak by bolo zrejmé, o čo v súťaži vlastne ide, čo mnohým vôbec nie je jasné.
Že záujem o súťaž a jej podporu zo strany učiteľov i rodičov je, bolo vidieť aj dnes. Prišli sa tam pozrieť všetci žiaci I. stupňa z plachtinskej školy. Pôvodne som i ja rozmýšľal zobrať tam na budúci rok svojich žiakov a snáď by sa našla podpora pre väčšiu návštevnosť aj u mojich kolegyniek po okrese. A mohlo by sa súťažiť hoci v miestnom kulturáku, kde by sme sa i pomestili. Teraz však už chuti niet...

POZNÁMKA
Dievčatá sa po súťaži chceli poobzerať po obchodoch. Prešli sme sa od hornej zastávky po hlavnej ulici až k obchodnému domu. Trochu som pookrial pozorovaním záujmu, aký budili dievčatá v krojoch. Bolože to udiveného vykrúcania krkov!