Broky

Autor: Emma Pierogová <>, Téma: Mama, Vydané dňa: 22. 02. 2009

Kúpili sme si čosi ako auto. Nášho Trabanta. Deti boli vo vytržení, že sa môžu voziť a my tiež. Tak sme sa vozili.

Len tak, aby sme sa zoznámili s naším okresom, aby sme sa povozili a mali radosť. Najčastejšie sme išli po rovine cez Slovenské Ďarmoty, popri Ipli až do Kolár, tam sme sa otočili a išli naspäť. Cesty boli dobré, nálada v aute tiež a v Malom Krtíši sme sa vždy tešili, že sa šťastlivo blížime k domovu. Od Liazu sme už videli južnú časť sídliska.
V jedno nedeľné popoludnie sme sa vybrali znovu sa povoziť. Cestu už poznala aj naša trojročná dcéra, ktorá neustále rapotala, lebo sa práve naučila hovoriť "r". No tentoraz sa muž rozhodol, že nás prekvapí. V Želovciach odbočil a poďho, ukázať nám Šošár, Peťov, Kirť a ďalšie dediny ležiace bokom od hlavnej trasy. Samozrejme, okruh to bol parádny, nám, a hlavne deťom, zatiaľ neznámy. Deti boli z toho celé pomýlené. Kde to, preboha, ideme, veď sa už vezieme dosť dlho a ešte stále sa neotáčame?! Pochytila ich panika, kde ich to odvážame, veď by sme už mali ísť naspäť domov!
Najviac sa naľakala naša dcéra: začala prosíkať, ona chce ísť domov, poďme domov! Ocko ju upokojuje: - Ideme domov, neboj sa!
Ale ona len, podpichovaná bratmi, naďalej: - Ja chcem ísť domov, obráťme sa!
- Veď sme sa už obrátili, - snaží sa ju muž upokojiť, - za chvíľku budeme doma.
- Neobrátili sme sa, nejdeme domov, - dcéra začala takmer plakať.
Keď sme už z Veľkých Stracín mierili do Malého Krtíša, snažili sme sa upozorniť deti, nech si všímajú okolie, či nič nespoznávajú, skúsili sme aj spievať, ale nič nezaberalo. Synovia boli znepokojení a naša dcéra takmer prepadla zúfalstvu. Plakať síce neplakala, ale do spevu jej veru nebolo. Ako sme sa v Malom Krtíši blížili ku križovatke, cez ktorú sme často chodili (len iným smerom), synovia už vedeli, kde sme a že skutočne sa blížime k domovu, no naša maličká ešte nie. Raz darmo: ani známa cesta jej už nič nehovorila. Tak sme sa vzdali upokojovania, veď o chvíľu sme doma.
Odrazu len naša dcéra vzadu stála, a zadúšajúc sa od radosti, ukazovala prstom dopredu, žiarila ako malé slniečko a celá bez seba kričala: - Aha, naše broky, naše broky! - V diaľke sa práve otvorila panoráma pohľadu na sídlisko, v popredí s našimi blokmi. A dcéra, z prenesmiernej radosti, že vie hovoriť "r" a že konečne ide domov, premenovala bloky na broky. Ale veru, celý večer sa dožadovala vysvetlenia, ako a kedy sme sa obrátili, lebo ona to ani nezbadala. Už je to raz tak: trojročný človiečik býva veľmi zvedavý.

Veľký Krtíš 10. februára 1999