Gaštany

Autor: Anton Pierog <anton(at)pierog.org>, Téma: Domovina, Vydané dňa: 14. 10. 2008

Keď zacítim vôňu pečených gaštanov...

Pod gaštany som chodieval odmala. A nielen ja, ale celá naša rodina, kto ako mohol. Vlachova zem, ako sa volá táto časť modrokamenského chotára sa stávala mojím domovom každú jeseň. Od začiatku septembra a často až do konce októbra sa denno-denne chodilo pod gaštany. Skoro každé poobedie sme trávili v tomto lone trochu parkovito upravenej prírody.
Moja mladosť, to je najmä vôňa tlejúceho lístia, pokosenej trávy, sena, farby od výmyslu sveta, prekrásne výhľady do doliny či na náprotivné kopce, vtáčie hlasy, ďatľovo bubnovanie, zvony odbíjajúce každú štvrťhodinu, veveričky tancujúce na konároch platanovite rozložených korún mohutných gaštanov, naša verná Dina, starký, starká... Skoro všetko pominulo.
Starký mal gaštany v závere doliny smerom na Riečky, úplne pod horou, preto toľko krásy, ticha, nerušeného pokoja. A hoci stará mama umrela, život pod gaštanmi plynul pokojne ďalej.
Idyla pretrvávala, pokým starký žil. To, že sa niečo netušené deje s našimi stromami-obrami, sme začali šípiť na Modrom medzi prvými, ak nie úplne prví. Trenčan, ako sme volali gaštan naprostriedku, začal vysychať. Každý rok pribudlo niekoľko vyschnutých konárov. Za tie roky neustáleho zohýbania chrbáta som poznal plody skoro všetkých stromov. Plody Trenčana sa vyznačovali nevšednou krásou - veľké, pravidelne tvarované, gaštanovejšiu farbu by ste si nikdy nevedeli predstaviť. Starký si ho veľmi cenil...
O nejaký rôčik to "dostal" aj susedný strom, ešte pomerne mladý junák, a my sme ešte stále nevedeli, čo to je za pliagu. Niekedy v tom čase začali prenikať prvé informácie o príčine tejto choroby, ale Trenčan mal už vtedy dni zrátané.
Starký umrel, majetok sa rozdelil a moja mama dostala spodok pozemku, kde rástli pod kamenistou cestou dva gaštany a nejaké orechy. S otcom sme nad cestou kedysi zasadili pár gaštanov, ale netuším, ako to tam dnes vyzerá. Na pôvodnom pozemku vraj nerastie skoro nijaký gaštan, ako-tak prežili vraj len tie naše pod cestou a zarastať ragačinou to začalo, ešte keď starký žil...
Rád by som sa tam pozrel a aj Martina ta zaviedol, ale bojím sa tých spomienok a tej neusporiadanosti v hlave. Vidieť tú spúšť, na to treba odvahu.